Starostovi obce Brutovce,
Jozefovi Komarovi, sa to konečne podarilo.... Teda, presvedčiť ma, aby som
osobne prijala pozvanie na Fašiangové slávnosti do jeho obce... Trvalo mu to
tri ročníky po sebe. Niežeby som nechcela, ale deň má len 24 hodín, týždeň 7
dní... a tak dynamika života v našom území spôsobuje, že i ja musím
svoje priority zvažovať. (Klonovanie mojej osoby ešte nezvládam J )
Teraz však viem, že chybou bolo,
nebyť na uplynulých ročníkoch fašiangových veselíc v tejto obci. A tak
trochu ľutujem, ale i nesmierne ďakujem, že som mohla byť aspoň na okamih
súčasťou tohto významného tradičného podujatia obce Brutovce. A musím povedať,
že napriek tomu, že som bola hosťom,
cítila som sa medzi miestnymi ako doma. Srdečnosť, priateľskosť, prijatie medzi
seba...
A že je to zaujímavá
udalosť, ku ktorej patrí sneh, uznalo napokon i samotné počasie a počas
noci pred slávnosťami ho napadlo viac než dosť. Vŕzganie snehu tak atmosféru
diania ešte umocnilo. Rozruch určite spôsobil aj vstup do jedného z našich
obchodných reťazcov, kde kupujúci zrejme nechápali môj nový make up... Možno
Brutovce i v tomto smere určia nové trendy využívania sadze z komínov
pre účely skrášľovania nielen žien, ale i mužov. A tak ak niekto
zhliadol nejakú čerticu pri nákupoch... bola som to ja, ktorá z udalosti zvanej
Fašiangy získala šťastíčko odovzdané „cigánkou a cigánom“, ktorí boli
ústrednými postavami spolu s veľkým Jankom a kozou.
V závere môjho príspevku, môžem
len konštatovať potešenie, že mladí ľudia dlhé roky udržiavajú túto tradíciu v obci
a odovzdávajú si tak spomienky na to, aký význam fašiangová veselica mala
pre ich prarodičov, či starých rodičov.
V tejto súvislosti mi
dovoľte použiť plátok novín (Spišské hlasy z roku 1989), kde sa o histórii ľudovej
fašiangovej veselice v Brutovciach popísalo rukou PhDr. Michala Popoviča z Prešova.
Pomerne rozsiahly článok začína
slovami: „V minulosti, keď ešte nebolo moderných oznamovacích prostriedkov,
museli dedinčania často kultúrne vyžitie zabezpečovať v obci sami. Teda
vlastnými zdrojmi, vlastnými ľuďmi. Dobre bolo, ak sa našli na vidieku takí
jedinci, znalci ľudových vystúpení, ktorí pri maloobecných oslavách sa ako
roľníci, robotníci a pastieri vedeli načas vžiť do úlohy spevákov, hercov,
muzikantov, usporiadateľov a tvorcov ľudového zábavného prevedenia, akým
bola napríklad fašiangová dedinská veselica v minulosti...... (Nepripomína
Vám to dnešný prístup Leader, ktorý v území MAS LEV praktikujeme J .... J... žeby sme na
Slovensku objavili teplú vodu?)
Pokračujme však v príspevku z 22.
2. roku 1989.
„Vieme, aké boli robotovania na
panskom a že nie všetci sa dožili vysokého veku. Viacej ľudí umieralo na
dereši, ako doma na posteli. Viacej ľudí zahynulo vo vojnách, na šibeniciach,
pod mučivými ranami pánskeho korbáča ako v kruhu vlastnej rodiny. Účinným
liekom v takých situáciách boli ľudové veselice. Stávalo sa, že na
dedinách zostávali dievčatá z chudobných rodín, ktoré nemali šťastie sa
načas vydať. Roky utekali a oni zostávali doma. V dobe fašiangova
prichádzala i do takých domov zábavná skupina a pozývala aj tieto dievčatá
na veselicu. Upozorňovala mládencov, že aj v tej chalúpke je rúče dievča, že
je možné zabudnuté alebo zahriaknuté, ale tiež životaschopné, ktoré v živote
často viac dokáže ako mladé „boháčky.
Prostriedky na zábavu sa
získavali z darov občanov. Za tým účelom prišla zábavná skupina zložená zo
„starého, „tanečníka a tanečnice“, kozy“, harmonikára a gazdu.... Ak
chcete vedieť akú úlohu plnili jednotlivé postavy, či chcete o týchto zvykoch
viac, prinesieme Vám informácie v najbližšom časopise Kráľovské územie
LEVa, ktoré už pripravujeme. Dovtedy si vychutnajte fotografie z aktuálneho
ročníka fašiangovej veselice v Brutovciach.
aby sa gazdiné mohli venovať obdarúnkom a pohosteniu.
tí, čo prechádzali v čase veselice obcou, prišli skrátka....
