Už len začať učiť bez toho, aby
ste mali pedagogickú kvalifikáciu a zotrvať na svojej pozícii 11 rokov
bola mimoriadna udalosť môjho života, takmer zázrak v podobne splneného
sna. Rola učiteľa mi priniesla hraničné skúsenosti s mladými ľuďmi, ale aj
prvé poznanie práce v „tíme“. V podstate ešte ako teenager som musela
zvládnuť mládež¸ ktorá nemala
v danom čase svoje jasné ciele, či smerovanie. Aspoň to nevedela (či sa
bála?) navonok prezentovať. Nebola som „klasika učka“ a i preto som
mala často problémy s vedením, lebo nie a nie sa vtesnať do
zabehnutého systému... Do systémov vôbec ťažko zapadám. Nevedela som totiž
pochopiť, prečo žiak nemôže mať vyložené nohy na lavici, ak sa mu pritom lepšie
počúva môj výklad a jeho hygiena je v poriadku J. Alebo prečo počas
diskusie v skupinách sa otvorili dvere, že je potrebné učiť tak, aby bolo
ticho v triede a okrem výkladu učiteľa, je možné počuť už len muchu
bzučať. Predpokladala som, že študenti, ktorí prejavujú svoj názor hlasnejšie,
ho musia v mene doby stíšiť, aby ich názor nebolo možné začuť do
kancelárie vedenia J.
Tie časy, predpokladám, sú však dávno preč. Dnes majú študenti vyššie
sebavedomie, odvahu, či zmenený prístup zo strany vedenia školy im umožňuje
vyjadrovať svoj pohľad na vec bez obáv.
No poviem Vám, časom sa začala u mňa
prejavovať frustrácia z toho, že práca, ktorú som vnímala ako svoje
poslanie, ma prestala posúvať v mojom osobnostnom rozvoji a začala som cítiť, že sa čoraz viac
podobám na svojich starších kolegov, ktorí na rozdiel odo mňa, do systému
zapadli. Začala som si otvárať svoje dvierka a založila živnosť, ktorej
hlavnou náplňou bolo lektorstvo vo vlastných akreditovaných kurzoch...O tom
možno inokedy, to je na ďalší jeden príbeh J.
Po tých úžasných rokoch strávených
s krásnymi mladými ľuďmi som sa teda skutočne na mesiac ocitla bez
práce... myslím tej zaplatenej J.
No neužila som si to. Osud zasiahol... teda, kto verí na zázraky, tak môžem
potvrdiť, že tie sa skutočne dejú. Presne v deň mojich 30.tych narodenín som dostala hneď dve zaujímavé ponuky. Jednu zo sektora ziskového a druhú z neziskového. Intuícia rozhodla a voviedla ma do vtedy nepoznaného tretieho sektora, kde som na najbližších 11 rokov (opäť tá jedenástka) zakotvila, pričom ma úplne uchvátil rozvoj vidieka. Na východe Slovenska pomerne zaostalého vidieka. Zaostalého nie v tej mentálnej rovine. Skôr chudobného na finančné prostriedky nevyhnutné na vybudovanie základnej infraštruktúry. Denne počúvam ako starostovia obcí rôznej veľkosti sa hlásia k svojim prioritám – voda, kanál, plyn a cesty... No! To je ďalší dlhý príbeh, kedy pohodlná časť môjho ja hovorí, že skutočne toto ľudia potrebujú. Ale len to? Nie je dôležitý i iný rozmer? Napríklad ten ľudský? Na vidieku (ale nielen) sa výrazne zhoršili vzájomné vzťahy, sused niekedy nepozná svojho suseda (samozrejme nie v tom pravom zmysle). Starostovia pod tlakom svojich kompetencií, neúmerne vysokých oproti finančným možnostiam, častokrát prehliadajú skutočné potreby svojej komunity. V podstate nekomunikujú s tými, ktorých zastupujú, reprezentujú. (samozrejme česť všetkým výnimkám). Pozerajú na svet cez fondy, cez paragrafy, cez finančné toky, cez bežnú administratívnu prax. Nevšímajú si, po čom ľudia, združenia, kluby volajú. Pobehujú medzi úradmi, častokrát bez vlastného time manažmentu, nestíhajú, zabúdajú, meškajú... lebo riešia problémy, ktoré by možno ani nemuseli byť, ak by... ak by okrem iného bol vytvorený priestor... priestor pre komunitu, priestor pre riešenie problémov „zdola nahor“. Peniaze sú dôležité, určite by napomohli vyriešiť mnohé problémy alebo aspoň zmierniť rozpočtové napätie. Na mnohých stretnutiach s ľuďmi sa pýtam, čo potrebujú... najčastejšia odpoveď je, že keby boli peniaze, neboli by problémy. Skutočne? Zamýšľam sa nad tým, že zrejme nie je umenie „fungovať“ ak peniaze sú v dostatočnom objeme a čo si zmyslíme, to si môžeme obstarať (s výnimkou šťastia, zdravia, pravých priateľov a tak) Avšak peňazí nie je nikdy dosť. Svedčí o tom história, minulá i tá súčasná....
Ale, aby som zodpovedala otázku: Kto vlastne som? Často hovorím: „SOM, KTO SOM!“ Som človek, ktorý má svoje chyby, ktorý všetko nevie a ani všetko nedokáže, častokrát začínam od nuly a budujem z ničoho niečo, celkom úspešne sa borím s prekážkami, či polenami, ktoré sa mi intenzívne kotúľajú pod nohami. Ale najmä viem, že ak chcem ísť z bodu A do bodu B, lepšie sa kráča viacerým, ako samému. Považujem sa za lídra a manažéra v jednom, čo je vraj vzácna kombinácia.
A práve preto viem, že viac dokážeme spoločne, než individuálne... minimálne vo sfére, v ktorej sa práve pohybujem. Mám to šťastie, že mám okolo seba ľudí, ktorí mi veria, ktorí sa pridali a napĺňajú spoločné ciele, akoby boli ich vlastné. Ciele, ktoré sa orientujú na kvalitu života a na rozvoj vidieka. Mám i zopár kritikov, čo je prirodzené a úprimne som rada, že má niekto i opozičný názor, ktorý núti zamýšľať sa... Ale i tí idú spoločne s nami. Snaha posúvať veci k lepšiemu je tak o čosi ľahšia, i keď tŕnistá. Mám to šťastie (žeby opäť osud? J), že okolo mňa sú vnímaví a talentovaní ľudia vo svojich oboroch a potom sú tu i tí, ktorí sa nechajú viesť, lebo cítia, že takto to je lepšie. J. Apropo.... Ako som už kdesi spomenula, peniaze nie sú všetko J. No sú dôležité. Práve vďaka vyštudovanému odboru mám blízko k názorom na peniaze a ich toky J. Preto pozor na prílišné zadlžovanie sa! K nemu môžu prispieť i pre vidiek tak prospešné fondy európskej únie, najmä ak finančné toky netečú z rôznych dôvodov na vlnách casch-flow J. O tom v ďalšom príspevku. A.H.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára