streda 6. novembra 2013

Stačilo by to otočiť!

Mali ste už niekedy myšlienku? Dokonca bola inovatívna? Myslíte si, že by ste týmto projektom vedeli niekoho zamestnať, urobiť propagáciu Vášmu územiu, jednoducho posunúť zaostalý vidiek smerom dopredu? Viete si predstaviť, že by napokon Vaša skvelá myšlienka, s ktorou sa stotožní 9 členov výberovej komisie miestnej akčnej skupiny, pretože je zároveň v súlade so schválenou stratégiou rozvoja územia, napokon musela zapadnúť prachom...? Viem, viem, medzitým sa ešte pokúsite projekt podať znova a znova... Znova a znova totiž veríte svojej myšlienke. A znova a znova narážate na nové a nové administratívne zádrhely? Viete si predstaviť, že by Vaša práca (zväčša dobrovoľná) vyšla nazmar?

My, ktorí žijeme v tejto krajine. My, ktorí sa snažíme o rozvoj našich území, či už individuálne alebo tímovo na princípoch prístupu Leader, sme tí, ktorých štát neskutočne kontroluje. V domácom prostredí občas používam menej vhodný výraz, ktorého ekvivalent však pre verejnosť neviem akosi nájsť. Ale snáď si ho čitatelia domyslia.  Okrem toho, že si nás „štát“ preverí už pri samotnej príprave Žiadosti o nenávratné finančné prostriedky, do špiku kosti, či náhodou nie sme nič dlžní žiadnej inštitúcii... (písané v príspevku 14. vydania nášho časopisu Kráľovské územie LEVa.), sa týmto ešte len roztáča kolotoč kontrolného mechanizmu u každého, kto realizuje projekty s podporou z fondov EÚ.

Pod rúškom vlastnej pracovnej zodpovednosti totiž štátni úradníci – hodnotitelia,  hľadajú každú chybičku administratívnej krásy. Opierajú sa pritom o usmernenia, legislatívu, interné postupy, interné inštrukcie... do slova a do písmena zmechanizovaný postup, ktorý by ideálne mal prispievať k tomu, že všetko beží hladko a najmä v stanovených, či zazmluvnených termínoch. Malo by... Avšak nedeje sa tak.  Ľudská kapacita nestačí... Ale nie je to náhodou tak trochu aj o  neefektívnosti práce?
Pozrite, týmto príspevkom skutočne nechcem oslabiť dôležitosť kontrolnej práce, ani dôležitosť, či význam ľudí na týchto postoch. A v prípade, že sa v týchto slovách našiel nejaký hodnotiteľ... považujte to za vec náhody. Naopak, som človek, ktorý si váži prácu každého, ak ju vykonáva zodpovedne, najlepšie ako vie. Títo ľudia totiž  vykonávajú  svoj diel práce a skutočne sú mnohí úradníci, ktorí svojim prístupom napomáhajú nám, tu dole, riešiť problémy..., za čo úprimne ďakujem. Pohybujem sa totiž  v tomto byrokratickom svete už celé jedno desaťročie, preto viem, čo znamená, ak sa chyba neodhalí včas..., aké ma dopady najmä na žiadateľa, ktorý na začiatku chcel, túžil zmeniť veci k lepšiemu. Lebo pripomeňme si, že všetci sme ľudia a ako takí robíme i chyby....
Miestami mám však pocit, že bodky, dĺžne, čiarky, mäkčene,... forma a čestné vyhlásenia sú viac ako tá samotná projektová  myšlienka. Miestami mám pocit, že musia byť podporené iba tie projekty, ktoré žiadatelia dovedú do administratívnej dokonalosti. Miestami mám pocit, že sme sa akosi „zahrabali“ do systému, kde si nahovárame, že takto to musí byť, lebo je dôležité odkontrolovať každý správne zaokrúhlený cent použitých finančných prostriedkov z daní európskych i našich poplatníkov, a to tak v rozpočtoch projektantov, ako i  v cenových ponukách nielen výherných, ale aj nevýherných dodávateľov. Pričom je potrebné častokrát presvedčiť softwér, aby zaokrúhlil centy tak, ako si to želá hodnotiteľ, preto kde zlyháva technika a program, nastupuje manuálna práca zaokrúhľovania. Veď O.K. – učíme sa tak všetci vzájomne nejakej tej štábnej kultúre.

Ale tu kdesi vo mne evokuje pocit formou vysokého tlaku a napätia s potrebou položiť sebe a tejto spoločnosti otázku: Čo ešte je a čo už nie je efektívne?

Veď, napokon posúďte sami.
Každá zmluva s konečným prijímateľom fondových zdrojov obsahuje článok, ktorý hovorí, že žiadateľ musí vynakladať zdroje účelovo, hospodárne a efektívne. A za týmto účelom akosi musí strpieť nekonečné množstvo kontrolných vstupov, medzivstupov a vstupov ex post. A medzitým, či aj potom ešte prebieha iná forma kontroly zvaná ako monitoring. Neexistuje tu však článok druhej zmluvnej strany, že i „štát“ by mal efektívnosť a hospodárnosť vynaložených zdrojov odkontrolovať efektívne.

Potom ako žiadateľ spracuje v strese z deadlinu určenom vo výzve nejaký ten ľudovo povedané projekt a pozháňa možné i nemožné čestné prehlásenia, prejde si procesom verejného obstarávania... (čomu sa dnes nechcem v príspevku radšej venovať...), odkonzultuje oprávnenosť, neoprávnenosť aktivít, oprávnenosť a neoprávnenosť výdavkov... celkovo obsahové nastavenie projektu... Stotožní sa s myšlienkou, že si ho najskôr prefinancuje svojimi, či požičanými finančnými zdrojmi a do obdobia preplatenia zo strany štátu, bude poctivo platiť najväčším súkromným spoločnostiam zvaným bankové inštitúcie nemalé úroky,....  S vypätím všetkých svojich ľudských schopností, možností a zručností  podá projekt.  Prejde procesom výberu na lokálnej úrovni... Tu kdesi končí „idylka“. A... Nastupuje kolotoč a mechanizmus kontroly na úrovni národnej.
Prichádza totiž čas pre skupinu hodnotiteľov, v programe takzvané druhé oči.  A tu akoby svet i čas zastal... Čakáme, čakáme a stále ešte čakáme. Čakáme dni, týždne, celé mesiace... fúha pomaly sa rok strieda s rokom... Konečne sa dozvedáme verdikt. V alternatíve jeden - projekt vyradený(nepodporený),... jedným z najbizárnejších dôvodov je ten, že žiadateľ nedodal v stanovenom termíne dožiadané podklady na základe výzvy. Hoci tak nemohol urobiť, lebo si dovolil pracovať v zahraničí (možno už zarábal na tie budúce úroky) a nedokázal si diaľkovo vyzdvihnúť poštu, o ktorej ani netušil, že už ju má vo forme doručenky  v svojej schránke.  Proste nedodal podklady v čase, ktorý hodnotiteľ určil a basta.

Samozrejme častejšie, najmä ak potenciálny konečný prijímateľ sedí takpovediac pri poštovej schránke, aby neunikla jeho pozornosti došlá pošta z úradu... dochádza k doplneniu podkladov. Vskutku nepreháňam, keď hovorím, že nastáva etapa, kedy sa dávajú do poriadku bodky, čiarky, dĺžne... Samozrejme jeden dva body sú i dôležité záležitosti, ktoré je potrebné dať na poriadok, to nespochybňujem. Táto etapa je samozrejme najkratšia a zo strany hodnotiteľov sa netoleruje oneskorené dodanie vyzvaných podkladov. Projekt sa i z tohto dôvodu zamieta.

Viem, viem,... určite sa pýtate, či sa hodnotí i kvalita projektu... No áno... to je tá myšlienka, tá inovácia, ten projekt, ktorého realizáciou by sme územiu mohli napomôcť... ale pozor... myšlienka pretavená do plánovaných aktivít, ktoré musia spĺňať parameter oprávnenosti je až druhoradá. Prvoradé sú administratívne podstatné, menej podstatné i takmer nepodstatné záležitosti.
Ak sa po takmer roku od podania žiadosti dostane žiadateľ k zmluve, tak sme takmer vyhrali. Ten so slabšou pamäťou už možno aj zabudol, že podal projekt. Musí však byť trpezlivý a častokrát si ešte na realizáciu počkať na teplejšie obdobie. Murphyho zákony platia aj v danom prostredí.  Kým v lete dochádza ku kontrole administratívnej, v zime zvykne dochádzať k fáze implementačnej. Kým administratívna kontrola vyžaduje rok trvania, realizáciu je pritom potrebné uskutočniť vo vlastnom záujme  v priebehu dvoch-troch mesiacov a pritom hodiť zo dva otčenáše, aby počasie vydržalo.... je potrebné ešte pridať štipku viery, že ku koncu programovacieho obdobia to stihneme zrealizovať všetci, ktorým sa zmluvy do rúk predsa len dostali... a presvedčiť napríklad stavebné a technologické procesy, že sa nesmú dožadovať svojho času zrenia a najmä musia potrieť všetky svoje technologické zvyklosti a vytrvať vo svojej kvalite, kým neuplynie nielen lehota pre záruku prác, ale i lehota pre trvalú udržateľnosť projektov stanovená v zmluve.

V každom prípade nastupuje tretia fáza... Tá je v čase pred ukončením programovacieho obdobia celkom v pohode. Tu to beží ako na bežiacom páse. Ozaj – takmer nemám výhrady. Žiadateľ spracuje žiadosť o platbu, zašle ku kontrole do dvoch – troch mesiacov je spracovaná administratívne, opäť sa čo – to dožiada. Potom nasleduje kontrola na mieste. Táto kontrola je zameranú na odsledovanie každej účtovnej  a jej riadne zachytenie v účtovníctve,  znova sa odkontroluje, či naozaj nie je nič dlžný aktuálne štátu... tak sa spis opäť prevezie administratívnemu kontrolórovi, ten certifikuje platbu ... a ak medzitým na dva mesiace nezatvoria štátnu pokladnicu, či v októbri neprechádzajú na nový účtovný rok, ak náhodou niekto nemaróduje, nedovolenkuje, nedrží spis pre iné účely... No proste, ... Ak sa teda znova neudejú nejaké vis major procesy (o tom možno nabudúce) ... tak tu to kdesi na určitý okamih pre konečného prijímateľa končí a on si môže vydýchnuť, že projekt prešiel etapou realizácie. V tejto fáze upozorňujem na to, v danom efektívnom systéme tentokrát vyhrávajú súkromné prepravné spoločnosti, ktoré spisy so všetkými relevantnými dokumentmi prevážajú z miesta na miesto po celom Slovensku...
Nemali by sme to teda otočiť? Nemali by sme to byť práve my, ktorí začnú kontrolovať kontrolórov, či ich kontrola efektívnosti vynakladania zdrojov konečnými prijímateľmi,  je skutočne efektívnou? Veď ide o naše dane. Kým efektívnosť investícii do sektora verejného nie je možné priamo vyčísliť, pretože sa jedná o úžitok pre širokú verejnosť... Tak efektívnosť práce kontrolných orgánov by sme dokázali vyčísliť a to i s analýzou dopadov omeškania vyhodnocovania... Možno by sme dospeli k zaujímavým číslam, či novému otočenému poznaniu..

Čo dodať na záver. Nesmúťte preto, ak sa náhodou udeje niečo, kvôli čomu Vám tzv. „projekt“ nepodporia. Väčšinou je to odôvodnené ako administratívny prehrešok, pre ktorý obsahová stránka projektu je už irelevantná vzhľadom na jeho vyradenie z ďalšieho hodnotenia. Možno sú už medzi nami takí, ktorí si po osobných skúsenostiach, alebo sprostredkovane cestou tohto príspevku  povedia, chválabohu, že mi projekt neschválili... My ostatní, si musíme vyhrnúť rukávy, veď nie sme Béčka. Predsa nás tá byrokracia nezloží! Hlavu hore, všetci naši koneční prijímatelia... spoločne to zvládneme! J


Aj keď...ako dlho tento neefektívny systém môže ešte vydržať? A.H.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára