My, ktorí žijeme v tejto krajine.
My, ktorí sa snažíme o rozvoj našich území, či už individuálne alebo
tímovo na princípoch prístupu Leader, sme tí, ktorých štát neskutočne
kontroluje. V domácom prostredí občas používam menej vhodný výraz, ktorého
ekvivalent však pre verejnosť neviem akosi nájsť. Ale snáď si ho čitatelia
domyslia. Okrem toho, že si nás „štát“
preverí už pri samotnej príprave Žiadosti o nenávratné finančné
prostriedky, do špiku kosti, či náhodou nie sme nič dlžní žiadnej inštitúcii...
(písané v príspevku 14. vydania nášho časopisu Kráľovské územie LEVa.), sa
týmto ešte len roztáča kolotoč kontrolného mechanizmu u každého, kto
realizuje projekty s podporou z fondov EÚ.
Pod rúškom vlastnej pracovnej zodpovednosti
totiž štátni úradníci – hodnotitelia, hľadajú každú chybičku administratívnej krásy.
Opierajú sa pritom o usmernenia, legislatívu, interné postupy, interné
inštrukcie... do slova a do písmena zmechanizovaný postup, ktorý by
ideálne mal prispievať k tomu, že všetko beží hladko a najmä v stanovených,
či zazmluvnených termínoch. Malo by... Avšak nedeje sa tak. Ľudská kapacita nestačí... Ale nie je to náhodou
tak trochu aj o neefektívnosti práce?
Pozrite, týmto príspevkom skutočne
nechcem oslabiť dôležitosť kontrolnej práce, ani dôležitosť, či význam ľudí na
týchto postoch. A v prípade, že sa v týchto slovách našiel
nejaký hodnotiteľ... považujte to za vec náhody. Naopak, som človek, ktorý si
váži prácu každého, ak ju vykonáva zodpovedne, najlepšie ako vie. Títo ľudia
totiž vykonávajú svoj diel práce a skutočne sú mnohí
úradníci, ktorí svojim prístupom napomáhajú nám, tu dole, riešiť problémy...,
za čo úprimne ďakujem. Pohybujem sa totiž v tomto byrokratickom svete už celé jedno
desaťročie, preto viem, čo znamená, ak sa chyba neodhalí včas..., aké ma dopady
najmä na žiadateľa, ktorý na začiatku chcel, túžil zmeniť veci k lepšiemu.
Lebo pripomeňme si, že všetci sme ľudia a ako takí robíme i chyby....
Miestami mám však pocit, že
bodky, dĺžne, čiarky, mäkčene,... forma a čestné vyhlásenia sú viac ako tá
samotná projektová myšlienka. Miestami
mám pocit, že musia byť podporené iba tie projekty, ktoré žiadatelia dovedú do
administratívnej dokonalosti. Miestami mám pocit, že sme sa akosi „zahrabali“
do systému, kde si nahovárame, že takto to musí byť, lebo je dôležité
odkontrolovať každý správne zaokrúhlený cent použitých finančných prostriedkov
z daní európskych i našich poplatníkov, a to tak v rozpočtoch
projektantov, ako i v cenových ponukách
nielen výherných, ale aj nevýherných dodávateľov. Pričom je potrebné častokrát
presvedčiť softwér, aby zaokrúhlil centy tak, ako si to želá hodnotiteľ, preto
kde zlyháva technika a program, nastupuje manuálna práca zaokrúhľovania. Veď
O.K. – učíme sa tak všetci vzájomne nejakej tej štábnej kultúre.Ale tu kdesi vo mne evokuje pocit formou vysokého tlaku a napätia s potrebou položiť sebe a tejto spoločnosti otázku: Čo ešte je a čo už nie je efektívne?
Veď, napokon posúďte sami.
Každá zmluva s konečným prijímateľom
fondových zdrojov obsahuje článok, ktorý hovorí, že žiadateľ musí vynakladať
zdroje účelovo, hospodárne a efektívne. A za týmto účelom akosi musí
strpieť nekonečné množstvo kontrolných vstupov, medzivstupov a vstupov ex
post. A medzitým, či aj potom ešte prebieha iná forma kontroly zvaná ako
monitoring. Neexistuje tu však článok druhej zmluvnej strany, že i „štát“ by
mal efektívnosť a hospodárnosť vynaložených zdrojov odkontrolovať
efektívne.
Potom ako žiadateľ spracuje v strese
z deadlinu určenom vo výzve nejaký ten ľudovo povedané projekt a pozháňa
možné i nemožné čestné prehlásenia, prejde si procesom verejného
obstarávania... (čomu sa dnes nechcem v príspevku radšej venovať...),
odkonzultuje oprávnenosť, neoprávnenosť aktivít, oprávnenosť a neoprávnenosť
výdavkov... celkovo obsahové nastavenie projektu... Stotožní sa s myšlienkou,
že si ho najskôr prefinancuje svojimi, či požičanými finančnými zdrojmi a do
obdobia preplatenia zo strany štátu, bude poctivo platiť najväčším súkromným
spoločnostiam zvaným bankové inštitúcie nemalé úroky,.... S vypätím všetkých svojich ľudských
schopností, možností a zručností podá
projekt. Prejde procesom výberu na
lokálnej úrovni... Tu kdesi končí „idylka“. A... Nastupuje kolotoč a mechanizmus
kontroly na úrovni národnej.
Prichádza totiž čas pre skupinu hodnotiteľov,
v programe takzvané druhé oči. A tu
akoby svet i čas zastal... Čakáme, čakáme a stále ešte čakáme. Čakáme
dni, týždne, celé mesiace... fúha pomaly sa rok strieda s rokom... Konečne
sa dozvedáme verdikt. V alternatíve jeden - projekt vyradený(nepodporený),...
jedným z najbizárnejších dôvodov je ten, že žiadateľ nedodal v stanovenom
termíne dožiadané podklady na základe výzvy. Hoci tak nemohol urobiť, lebo si
dovolil pracovať v zahraničí (možno už zarábal na tie budúce úroky) a nedokázal
si diaľkovo vyzdvihnúť poštu, o ktorej ani netušil, že už ju má vo forme
doručenky v svojej schránke. Proste
nedodal podklady v čase, ktorý hodnotiteľ určil a basta.Samozrejme častejšie, najmä ak potenciálny konečný prijímateľ sedí takpovediac pri poštovej schránke, aby neunikla jeho pozornosti došlá pošta z úradu... dochádza k doplneniu podkladov. Vskutku nepreháňam, keď hovorím, že nastáva etapa, kedy sa dávajú do poriadku bodky, čiarky, dĺžne... Samozrejme jeden dva body sú i dôležité záležitosti, ktoré je potrebné dať na poriadok, to nespochybňujem. Táto etapa je samozrejme najkratšia a zo strany hodnotiteľov sa netoleruje oneskorené dodanie vyzvaných podkladov. Projekt sa i z tohto dôvodu zamieta.
Viem, viem,... určite sa pýtate,
či sa hodnotí i kvalita projektu... No áno... to je tá myšlienka, tá
inovácia, ten projekt, ktorého realizáciou by sme územiu mohli napomôcť... ale
pozor... myšlienka pretavená do plánovaných aktivít, ktoré musia spĺňať
parameter oprávnenosti je až druhoradá. Prvoradé sú administratívne podstatné,
menej podstatné i takmer nepodstatné záležitosti.
Ak sa po takmer roku od podania
žiadosti dostane žiadateľ k zmluve, tak sme takmer vyhrali. Ten so slabšou
pamäťou už možno aj zabudol, že podal projekt. Musí však byť trpezlivý a
častokrát si ešte na realizáciu počkať na teplejšie obdobie. Murphyho zákony
platia aj v danom prostredí. Kým v lete
dochádza ku kontrole administratívnej, v zime zvykne dochádzať k fáze
implementačnej. Kým administratívna kontrola vyžaduje rok trvania, realizáciu
je pritom potrebné uskutočniť vo vlastnom záujme v priebehu dvoch-troch mesiacov a pritom
hodiť zo dva otčenáše, aby počasie vydržalo.... je potrebné ešte pridať štipku
viery, že ku koncu programovacieho obdobia to stihneme zrealizovať všetci,
ktorým sa zmluvy do rúk predsa len dostali... a presvedčiť napríklad stavebné
a technologické procesy, že sa nesmú dožadovať svojho času zrenia a najmä
musia potrieť všetky svoje technologické zvyklosti a vytrvať vo svojej
kvalite, kým neuplynie nielen lehota pre záruku prác, ale i lehota pre
trvalú udržateľnosť projektov stanovená v zmluve.
V každom prípade nastupuje
tretia fáza... Tá je v čase pred ukončením programovacieho obdobia celkom v pohode.
Tu to beží ako na bežiacom páse. Ozaj – takmer nemám výhrady. Žiadateľ spracuje
žiadosť o platbu, zašle ku kontrole do dvoch – troch mesiacov je
spracovaná administratívne, opäť sa čo – to dožiada. Potom nasleduje kontrola
na mieste. Táto kontrola je zameranú na odsledovanie každej účtovnej a jej riadne zachytenie v účtovníctve,
znova sa odkontroluje, či naozaj nie je
nič dlžný aktuálne štátu... tak sa spis opäť prevezie administratívnemu
kontrolórovi, ten certifikuje platbu ... a ak medzitým na dva mesiace
nezatvoria štátnu pokladnicu, či v októbri neprechádzajú na nový účtovný
rok, ak náhodou niekto nemaróduje, nedovolenkuje, nedrží spis pre iné účely...
No proste, ... Ak sa teda znova neudejú nejaké vis major procesy (o tom možno nabudúce)
... tak tu to kdesi na určitý okamih pre konečného prijímateľa končí a on si
môže vydýchnuť, že projekt prešiel etapou realizácie. V tejto fáze
upozorňujem na to, v danom efektívnom systéme tentokrát vyhrávajú súkromné
prepravné spoločnosti, ktoré spisy so všetkými relevantnými dokumentmi
prevážajú z miesta na miesto po celom Slovensku...
Nemali by sme to teda otočiť? Nemali by sme to byť práve my, ktorí
začnú kontrolovať kontrolórov, či ich kontrola efektívnosti vynakladania
zdrojov konečnými prijímateľmi, je
skutočne efektívnou? Veď ide o naše dane. Kým efektívnosť investícii do
sektora verejného nie je možné priamo vyčísliť, pretože sa jedná o úžitok pre
širokú verejnosť... Tak efektívnosť práce kontrolných orgánov by sme dokázali vyčísliť
a to i s analýzou dopadov omeškania vyhodnocovania... Možno by
sme dospeli k zaujímavým číslam, či novému otočenému poznaniu..
Čo dodať na záver. Nesmúťte
preto, ak sa náhodou udeje niečo, kvôli čomu Vám tzv. „projekt“ nepodporia.
Väčšinou je to odôvodnené ako administratívny prehrešok, pre ktorý obsahová
stránka projektu je už irelevantná vzhľadom na jeho vyradenie z ďalšieho hodnotenia.
Možno sú už medzi nami takí, ktorí si po osobných skúsenostiach, alebo
sprostredkovane cestou tohto príspevku povedia,
chválabohu, že mi projekt neschválili... My ostatní, si musíme vyhrnúť rukávy,
veď nie sme Béčka. Predsa nás tá byrokracia nezloží! Hlavu hore, všetci naši
koneční prijímatelia... spoločne to zvládneme! J
Aj keď...ako dlho tento
neefektívny systém môže ešte vydržať? A.H.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára