Cesta do Južného Tirolska bola dlhá a náročná, ale odmena za našu trpezlivosť nenechala na seba dlho čakať. Krajina nás privítala pod rúškom tmy, len kde tu vysoko v kopcoch žiarili svetlá osamelých domov a malých fariem. Až ráno sa nám Tirolsko predviedlo v svojej plnej kráse. Cestou do Bolzana – prvej zastávky nášho pracovného pobytu, sme sa kochali pohľadmi na očarujúce prírodné scenérie. Obrázky ako vystrihnuté z pohľadníc boli realitou. Každý kút zeme, kam oko dovidelo bol upravený. Aj tráva bola oveľa zelenšia ako u nás. Zazrieť nepokosenú lúku by asi chcelo nadľudské úsilie. Veď Tirolčania si vážia a obhospodarujú každučký centimeter svojej hornatej zeme. Malé vinice, ovocné sady, lány kukurice, či pasienky, to všetko malo svoju precíznu formu, typickú pre túto oblasť. Územie Južného Tirolska patrilo pred vojnou Rakúsku a tak sme, pomerne sklamaní, počúvali na každom kroku nemčinu. Taliansky hovoriaca menšina tvorí len čosi okolo 4%. Približne 1% sú tzv. Ladinci (potomkovia Rimanov), ktorí používajú svoj rétorománsky jazyk dokonca aj ako oficiálnu reč na úradoch a školách. Tirolčania sú tak viacjazyční už od mala. Systém školstva je prispôsobený životnému štýlu krajiny. Každý študent tak nájde po ukončení štúdia uplatnenie. Väčšinou na rodinnej farme zameranej na chov kráv, kôz, či pestovanie hrozna a ovocia. Nezamestnanosť je tu skoro nulová. Každý sa svojou konkrétnou činnosťou podieľa na dotváraní konečného celku.
Chovatelia produkujú mlieko, či mäso, ale výrobu produktov už má na
starosti ďalší článok – syráreň, či mäsiareň. Nik tak nezasahuje do práce
toho druhého. Napriek tomu sa tu nájde miesto
aj pre cudzincov, pracujúcich hlavne v oblasti gastronómie
a stavebníctva. A tak sa nám ďaleký domov približoval v podobe Slovákov, ktorých
sme stretávali takmer všade. Veď
v celom Južnom Tirolsku je uzatvorených okolo 34 tisíc pracovných
zmlúv práve so Slovákmi.
Možno by sa zdalo, že vysoko v horách bude
problémom presúvanie sa z miesta na miesto, no opak bol pravdou.
Infraštruktúra je v Tirolsku na veľmi vysokej úrovni. Počas nášho pobytu
sme nenatrafili na kúsok cesty, ktorý by bol zničený, či rozbitý a to ani
v najvyšších polohách. A aj keď sme
sa pohybovali po pomerne malom území, narátali sme okolo 40 tunelov! Dôvod? Udržať obyvateľstvo v týchto
nehostinných podmienkach si vyžaduje od štátu podporu v podobe dotácií na
výstavbu prístupových ciest, penziónov ako súčasť rodinných fariem, či lanoviek
na zvážanie sena z vysoko položených pasienkov. Napriek
tomu, že krajina nás očarila svojou krásou, uzhodli sme sa na tom, že
žiť by sme tam nechceli. Takmer žiaden z farmárov, ktorých sme navštívili
nebol na dovolenke ani raz za život. Možno aj toto môže niekto považovať za
šťastie, no my sme v ich očiach spozorovali len smutný úsmev. Napriek
tomu, u všetkých ľudí cítiť silný
lokálpatriotizmus a úctu k prírode a zvieratám, ktoré im
napomáhajú vytvárať hodnoty. Čo dodať na záver. Južné Tirolsko je prekrásna
dovolenková destinácia a Slovensko sa má ešte veľa čo učiť o tom, ako
treba hospodáriť a nakladať s prírodným bohatstvom, ktoré doma
máme. (kol. MAS LEV)
©MAS LEV
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára